• Teória literatúry

        • LITERATÚRA – VŠETKO, ČO JE NAPÍSANÉ,  v užšom slova zmysle za literatúru pokladáme len umeleckú literatúru.

          Tvorcom literárneho diela je AUTOR ( dramatik, prozaik, poet/básnik), prijímateľom, adresátom  literárnej komunikácie je ČITATEĽ, DIVÁK, POSLUCHÁČ. 

          Každé literárne dielo má základné funkcie:

          1. formujúcu – literatúra nás ovplyvňuje, núti nás rozmýšľať, výchovná f.,
          2. estetickú – prináša nám estetický zážitok, pôsobí na naše city,
          3. zábavnú – cieľom je zabaviť čitateľa,  
          4. informačnú – lit. dielo nám prináša informácie.  

          Podľa prevládajúcej funkcie rozlišujeme: 

          • VECNÁ LITERATÚRA – dominuje poznávacia funkcia, nemá estetickú funkciu literatúry, patrí sem napr. rozvrh, pozvánka, cestovný poriadok, prednáška, novinový článok a pod. Sem patrí populárno-vedecká literatúra – zahŕňa diela, v kt. dominuje cieľ priblížiť poznatky vedy, výskumu, nových objavov širokej verejnosti; aj odborná náučná literatúra určená vedeckej verejnosti.
          • UMELECKÁ LITERATÚRA -  (krásna literatúra/beletria, najvyššie estetické hodnoty), napr. román, rozprávka, veselohra. Jej súčasťou je aj ústna ľudová slovesnosť.  
            • V umeleckej literatúre spisovateľ vyjadruje estetický vzťah k svetu, životu a človeku, esteticky stvárňuje a hodnotí skutočnosť. U čitateľa vyvoláva estetické pocity a zážitky. 
            • Spisovateľ pracuje s fikciou, so svojimi predstavami, fantáziou. Výsledkom je autorská štylizácia reality.
            • V umeleckej literatúre rozoznávame napr. literárne druhy: lyrika, epika, dráma;  formy textu: poézia, próza, divadelná hra, literárne žánre – súhrnné označenie istej skupiny literárnych diel so spoločnými literárnymi znakmi ( kompozícia, tematika a tvar); napr. novela, tragédia, epos, pieseň... 

          Literárne diela sú rozmanité a jedinečné, vytvárajú určitú sústavu – LITERÁRNY SYSTÉM. Jeho podstatu tvorí umelecká literatúra. 

          Literárny systém dopĺňajú LITERÁRNE PODSYSTÉMY. Čiastočne sa prekrývajú s umeleckou literatúrou, spĺňajú najmä poznávaciu, zábavnú, výchovnú funkciu: 

            • dobrodružná literatúra – sa vyznačuje pútavým, dramatickým dejom,  zdôrazňuje prvky nebezpečenstva – J. London, J. Verne, A. Dumas...
            • literatúra faktu – plní prevažne poznávaciu funkciu, tvorí rozhranie medzi umeleckou a vecnou literatúrou. Z jej autorov možno spomenúť Ľ. Zúbka, V. Zamarovského, P. Dvořáka,
            • sci-fi/vedecko-fantastická literatúra, (science fiction) - dej zameraný na budúcnosť, zobrazuje udalosti, ktoré sa nestali, ale sú pravdepodobné podľa vývoja vedy a techniky. Najznámejší autori sci-fi sú J. Verne, H. G. Wells, R. Bradbury, , K. Čapek, A. Hykisch, 
            • literatúra pre deti a mládež – sa zameriava na tvorbu čitateľov do 14 – 15 rokov. Niektoré diela boli zámerne vytvorené pre mladého čitateľa, iné sa stali aj čítaním pre deti a mládež, hoci pôvodne boli napísané pre dospelých (napr. knihy J. Verna),
          • ústna ľudová tvorivosť/slovenský folklór – ( angl. folk-lore tj. vedomosti ľudu) je súhrn ľudovej kultúry. Autor je anonymný, tvorí podľa potrieb spoločenstva. UĽS sa dlho tradovala ústnym podaním, dnes má aj písomnú podobu. 

          Dejiny literatúry sa zaoberajú historickým vývojom literatúry:

          1. staroveká literatúra                                                                    
          2. stredoveká literatúra                                     
          3. renesančná literatúra                                  
          4. baroková literatúra                                                   
          5. literatúra klasicizmu 
          6. romantická literatúra 
          7. realistická literatúra 
          8. literárna moderna
          9. medzivojnová literatúra
          10. povojnová literatúra
          11. súčasná literatúra

           

                V literatúre rozlišujeme 3 lit. druhy:                       LYRIKA, EPIKA, DRÁMA

           

          • Každé literárne dielo má svoju TÉMU -  je to všetko, čo zobrazuje. Napr. b. Pozdrav od P. O. Hviezdoslava – téma: krása slovenskej prírody; r. Otec Goriot, život francúzskej spoločnosti na začiatku 19. storočia, tragédia Matka – sociálne problémy slovenského vidieka: nezamestnanosť, vysťahovalectvo, rozpad rodinných vzťahov ... 
          • Každé literárne dielo má  HĹBKOVÉ a HORIZONTÁLNE členenie textu:
          • HĹBKOVÉ ČLENENIE textu (obsahová stránka) – delí sa na rovinu deja, DEJOVÝ PLÁN = teda to, o čom autor píše (súvisí s témou) a na VÝZNAMOVÝ PLÁN DIELA =  to, čo chce autor  povedať, v školskom živote tomu hovoríme aj idea/hlavná myšlienka  literárneho diela.  
          • HORIZONTÁLNE ČLENENIE textu (forma, podoba literárneho textu) = je rozdielne:

          pásmo rozprávača: vševediaci, nespoľahlivý, priamy, prúd autorovho vedomia pásmo postáv:  replika, monológ, vnútorný monológ, dialóg   

             

          LYRIKA 

           

           nemá dej, vyjadruje pocity, nálady, dojmy, myšlienky a úvahy autora, alebo hrdinu, odzrkadľuje stav. Lyrický text sa realizuje básnickými prostriedkami viazanou rečou – poézia. 

          Z hľadiska obsahu/témy rozlišujeme duchovnú, intímnu, ľúbostnú, reflexívnu (úvahovú), národnú/vlasteneckú a prírodnú lyriku. 

           

           

          K ZÁKLADNÝM ŽÁNROM                  LYRIKY

           

          patrí:

           

          • Pieseň - kratšia báseň s pravidelným rytmom a výrazným rýmom. Je najobľúbenejším žánrom ľudovej slovesnosti. Populárna pieseň – umelá báseň (autor), určená na spievanie. 
          • Sonet – 14-veršový strofický útvar lyriky; verše sa obvykle členia na: 4+4+3+3. Myšlienkovo je to uzavretá úvaha: autor v úvode vysloví tézu(tvrdenie), potom nasleduje antitéza – popretie t., sonet uzatvára – syntéza pointa básne. Sonet vzniká v renesancii-Petrarca, u nás Kollár, Hviezdoslav, Lukáč, Beniak ...
          • Óda – oslavná radostná pieseň. Vyniká nadnesenosťou a pátosom. 
          • hymnus – žánrový variant ódy, velebí najvyššie hodnoty – Boha, vlasť, národ.
          • Elégia – báseň so smutným obsahom, žalospev nad stratou niečoho hodnotného alebo blízkej osoby.
          • Žalm – náboženská pieseň kresťanskej a židovskej liturgie. Charakterizujú ho oslavné motívy, prejavy smútku a kajúcnosti. 
          • Epigram – sa stručne a duchaplne vyjadruje k nejakej životnej pravde alebo osobe. Autor na malom priestore zhustí viac myšlienok.
          • Lyrickoepická báseň – prelínajú sa v nej lyrické a epické prvky, pričom dominantnou je epická časť. V lyrickej časti sa objavujú prvky reflexie a opisy prírody.
          • Poéma - je rozsiahlejšia básnická skladba lyrickoepickej povahy. Lyrickosť prevažuje nad epickými prvkami. 
          • Pásmo – je polytematická báseň väčšieho rozsahu, ktorú nájdeme v modernej poézii (20.st).

          Pásmo využíva spontánny prúd predstáv, asociácie – voľné radenie zdanlivo nesúvisiacich motívov – toto všetko do jedného celku zjednocuje ústredná téma. Autori často nevyužívajú interpunkciu. Tvorca: G. Apollinaire v zb. Alkoholy, kubofuturizmus.

           

          EPIKA

           

           je literárny druh založený na dejovosti, rozprávaní príbehu, má rozprávača. 

          • Podľa rozsahu sa člení na veľkú, strednú a krátku (modernejšie: veľká a krátka). 
          • Podľa formy na veršovanú (poézia) a neveršovanú (próza, viazaná reč).

           

          VNÚTORNÉ členenie textu – kompozícia:

          Rozprávanie príbehu sa realizuje prostredníctvom dejovej krivky:

          1. úvod (prostredie, postava), 
          2. zápletka, 
          3. kríza (vyvrcholenie konfliktu), 
          4. dejový zvrat (peripetia, nečakaná udalosť),   
          5. rozuzlenie (katastrofa).

          Pri rozprávaní uplatňuje autor rôzne kompozičné postupy: 

          chronologický, retrospektívny, reťazový, in medias res (pozri zošit SJ).  

          Horizontálne členenie epického textu:

          V rozprávaní sa striedajú pásma rozprávača a pásma postáv. 

          Pásmo rozprávača môžu mať rozličnú podobu: 

          1. rozprávač vševediaci – rozprával príbeh v 3. osobe, on–rozprávanie, autorské rozprávanie;
          2. personálny rozprávač – zvyčajne vševediaci, ktorý rozpráva a komentuje správanie 1 z postáv príbehu, ostatné postavy si nevšíma (napr. Jozef Mak);  
          3. priamy rozprávač, ktorý sa realizuje formou ja-rozprávania, rozprávač je jednou z postáv príbehu; typ subjektívneho rozprávania;
          4. nespoľahlivý rozprávač – zvyčajne priamy rozprávač, ktorý zámerne niečo zatajuje

          Holden z r. Kto chytá v žite),

          1. prúd autorovho vedomia – využíva ho moderná próza, cieľom je zachytiť čo najpresnejšie tok myšlienok, často nevyužíva interpunkciu, vychádza z asociácie motívov.
          2. Do pásma rozprávača patrí uvádzacia veta z priamej reči, ako aj polopriama reč: Janko povedal, že je aj tak neskoro..

          Pásmo postáv sa realizuje viacerými formami:

          1. hlavne priama reč -  Janko povedal: „Aj tak je už neskoro.“
          2. nevlastná priama reč – Aj tak je už neskoro, povedal si Janko. 
          3. vnútorný monológ (slovesá naznačujúce myslenie) – Aj tak je zrejme neskoro, pomyslel som si.

           

          Zobrazenie literárnych postáv – hlavné postavy a vedľajšie postavy. Postupne sa vyvinuli tri  typy literárnej postavy:

          • idealizovaný typ – predstavuje ideál, vzor, ktorý má výnimočné ľudské vlastnosti

          (Antigona, Cid, Elena a Martin – Detvan, Svatopluk – J. Hollý, Jánošík v Smrti J.),

          • charakterový typ - vlastnosti  postavy sú typické/ charakteristické pre množstvo podobných ľudí z určitej  spoločenskej vrstvy, kt. reprezentujú ( typizácia). Typy majú často negatívny charakter (Lakomec – Harpagon, dcéry otca Goriota, Artuš Viláni, gróf Praskovský, notár Okolický), alebo autor ich ukazuje pravdivo ako postavy s ich negatívnými i kladnými vlastnosťami (Hamlet,  Werther, Faust, Goriot – obetavý otec, Hanka a Miško Čajkovci, Pôstková – starostlivá, pokorná a čestná žena; ),
          • sociálny typ – reprezentuje určitú sociálnu vrstvu, častokrát okrajovú (Maco Mlieč – typ zaostalého človeka, Ondráš Machuľa – „biedny tvor boží“).

           

           

          ZÁKLADNÉ ŽÁNRE EPIKY:

           

           

          • Epos – veľká veršovaná epika. E je rozsiahle chronologické rozprávanie, ktoré spája jedna alebo viac postáv, do deja môžu zasahovať bohovia a mytologické postavy. E. má rozsiahlu epickú šírku – hlavnú dejovú líniu dopĺňajú vedľajšie dejové línie. Je členený na spevy. Poznáme hrdinský, rytiersky, zvierací, duchovný, moderný - reflexívny epos.  

          Epos je najstarším literárnym žánrom epiky. Vzniká v starovekej literatúre a vyvíja sa až po súčasnosť. 

          • Hrdinský epos staroveku má záväznú kompozíciu: propozícia = naznačenie deja; invokácia = vzývanie múzy; in medias res = vstup priamo do deja, opisy bojov, prostredia, brnenia; zásahy bohov do deja, peronácia = záverečné zhrnutie.
          • Román - veľká neveršovaná epika. R. je prozaicky text zo zložitou výstavbou. Okrem hlavnej dejovej línie môže obsahovať aj línie vedľajšie a epizódne príbehy, vystupuje v ňom veľa postáv, ktoré sa v deji vyvíjajú. 

          Poznáme rôzne typy r., napr. téma – sociálny/spoločenský, psychologický, historický, utopický, detektívny, dobrodružný,  r. v listoch, román vo forme denníka. Forma románu je zvyčajne prozaická, ale poznáme aj román vo veršoch. Hoci prvý román vznikol v antike, rozvoj románu v pravom slova zmysle priniesli epochy  renesancie a realizmu.

          • Kronika - môže byť veršovaná/ neveršovaná. Zachytáva udalosti v časovom slede. Chronologicky radí historické udalosti bez snahy o preniknutie do hlbšej podstaty. Autor iba referuje a uvádza fakty.
          • Novela - žáner neveršovanej strednej epiky; má presne vymedzenú kompozíciu. Má zložitejší dej ako poviedka, viac postáv. N.  zobrazuje určitý súbor udalostí. Dej má rýchly spád, preto postavy sú  už charakterovo sformované a veľmi sa počas deja nevyvíjajú – „nestihnú“. Občas novela končí prekvapivo, nečakane rýchlo – pointa (č. poenta). Novela vzniká v renesancii, tal. lit. G. Boccaccio, v našej literatúre rozvoj v realizme (Ťapákovci, Keď báčik z Chochoľova umrie), v próze naturizmu (Drak sa vracia, Tri gaštanové kone) ale aj v povojnovej literatúre – D. Mitana, A. Bednár – Kolíska, V. Šikula a iní.
          • Poviedka - krátka neveršovaná e. P. spracúva len jednu udalosť, má jednu zápletku. Príbeh má jednoduchý dej, charakter postáv sa nevyvíja. Dej často dopĺňa opis. Humorná poviedka využívajúca karikatúru sa nazýva humoreska. Rozvoj v období realizmu; realisti – Kukučín, Tajovský, moderná próza 20. storočia – napr. D. Dušek a iní.
          • Legenda – je veršovaný / neveršovaný epický žáner. Rozpráva životné príbehy svätcov s dôrazom na mystický spôsob života, na zázraky, odriekanie a sebatrýzeň. Najväčší rozvoj: obdobie stredovekej lit. – u nás Moravsko – panónske legendy (staroslovienčina, hlaholika), L. o sv Svoradovi a Benediktovi (latinčina) .
          • Rozprávka ľudová - ľudové rozprávanie založené na vymyslenom príbehu. Do deja zasahujú nadprirodzené bytosti, ktoré buď pomáhajú alebo škodia. Dobro víťazí nad zlom.
          • Rozprávka autorská – má autora, napr. H. Ch. Andersen, O. Wilde; u nás M. Rúfus, D. Hevier... Má znaky typické znaky rozprávky, len má modernejší dej, symboliku...
          • Povesť - prozaický žáner. Spracúva historickú tematiku, ale historické fakty sú v nej spracované voľne. Viaže sa ku konkrétnemu miestu, postave. Poznáme ľudové p. a autorské  – také písali štúrovci, napr. J. Kalinčiak.
          • Balada - je veršovaný stredný žáner so smutným až pochmúrnym dejom, môžu tu vystupovať nadprirodzené bytosti. Dej je zhustený – graduje k tragickému koncu,  väčšinou býva rozprávaný formou dialógu. Rozoznávame ľudové a umelé balady – z nich sociálna b. = reaguje na sociálne nedostatky doby al. na vážny spoločenský problém, J. Kráľ: Zverbovaný; M. Rázus: Matka.
          • Báj (mýtus) - je príbeh, v ktorom zaznamenali ľudia dávnych dôb svoje predstavy o vzniku sveta a človeka., o posmrtnom živote, o prírodných javoch, úkazoch, predmetov, i . B. majú ľudový pôvod, boli základom pre vznik umeleckých diel rôznych foriem (literatúra, výtvarné um, hudba) – predovšetkým grécka mytológia ( Prometeus – mýtus o stvorení ohňa; Ikarus – vznik Ikarovho mora, Herkules, Achiles, Orfeus a Euridika – život nemožno vrátiť, Arachné – príbeh o tkáčke, kt. urazila bohov; ...). Báje nie sú podložené historickými faktami. 
          • Bájka – je krátky veršovaný alebo prozaický alegorický príbeh, v ktorom zvieratá alebo rastliny s ľudskými vlastnosťami, alebo veci konajú ako ľudia. Bájka obsahuje mravné ponaučenia. Vzniká v staroveku – Ezop, neskôr v 17. – 19. storočí, u nás: J. Záborský.
          • Hádanka – útvar ľudovej slovesnosti, krátky vtipný útvar, ktorý opisuje, predstavuje predmet al. jav len v náznakoch, pričom správna odpoveď si vyžaduje bystrosť a dôvtip: Lezie, lezie po železe, nájde dierku, do nej vlezie.
          • Príslovie - útvar ľudovej slovesnosti, ustálené slovné spojenie, ktoré obrazne pomenúva nejaký jav, prináša isté poučenie: Bez práce nie sú koláče. Dvakrát meraj, raz strihaj.

          • Porekadlo - útvar ľudovej slovesnosti, ustálené slovné spojenie, ktoré obrazne pomenúva nejaký jav, skutočnosť, nemá ponaučenie: Hrach o stenu hádzať. Padla kosa na kameň. Vziať nohy na plecia. 

          • Pranostika - útvar ľudovej slovesnosti, ustálené slovné spojenie, ľudová predpoveď počasia: Matej ľady láme.  
          • Vyčítanka – riekanka, útvar ľudovej slovesnosti, krátke vtipné ustálené spojenia, typické pre

          reč a zábavky detí: Lezie pavúk po stene, nesie zlaté prstene. Jeden, dva, tri, z kola ideš ty.

           

          DRÁMA 

           

          je literárny druh, ktorý má dej, ale nemá rozprávača. Dej sa realizuje prostredníctvom dialógov a monológov.  Divadelná hra je určená pre javiskové spracovanie. Môže byť veršovaná/neveršovaná. Keďže v dráme chýbajú opisy prostredia, konania postáv, autor ich realizuje  autorským komentárom alebo tzv. autorskými/scénickými poznámkami – sú uvedené v zátvorkách. 

          Dráma vzniká z náboženských osláv v antike – grécka literatúra. Všetky úlohy hrávali len muži, v hrách sa častokrát objavoval zásah bohov do deja, v starovekých hrách nachádzame chór – zbor, ktorý komentoval dej. Zmena nastala až v čase Shakespeara a hlavne v období klasicizmu.

          REALIZÁCIA divadelnej hry sa nazýva INSCENÁCIA. Rozoznávame: premiéra, repríza, derniéra.

          • Na tvorbe inscenácie sa podieľajú:
            • DRAMATURG - literárny a divadelný poradca režiséra. Vyberá inscenáciu, popr. ju upraví, vyberie hudbu a pod., v závere prípravy o inscenácii pripraví bulletin – informačný letáčik o inscenácií.
            • REŽISÉR - tvorivý umelec, ktorý spojí  svoju interpretáciu dramatického diela a jednotlivé zložky (napr. hercov, hudbu, scénu, kostýmy a pod.) do jednotného diela (divadelného, filmového, televízneho, rozhlasového). Je vedúcou osobnosťou tímu umeleckých pracovníkov.
            • HEREC podľa pokynov režiséra, autorských poznámok, svojho cítenia zobrazí dramatickú postavu s jej emóciami, vášňami ... vznikne herecká postava.

           

          DRAMATICKÁ POSTAVA – fiktívna postava z literárnej predlohy.

          Dráma má premyslené vnútorné členenie – kompozíciu: expozícia (úvod, prostredie, postava), kolízia (zápletka), kríza (vyvrcholenie konfliktu), peripetia (nečakaná udalosť), katastrofa (rozuzlenie). 

          Vonkajšie členenie drámy/dramatického textu:   

          • dialóg – rozhovor dvoch a viacerých postáv; prehovor postavy v rámci dialógu  sa nazýva replika, dialógy postáv v hrách vyvolávajú napätie a urýchľujú riešenie konfliktu;
          • monológ – v dráme slúži na komentovanie udalostí, zachytenie úvah či pocitov, popr. sa postava prihovára publiku,
          • výstup – mení sa počet postáv na javisku (niekto odíde, či prichádza), a dejstvá/akty – sú obsahovo uzavreté; ich koniec naznačuje spustenie opony a následná prestávka pre divákov.  

          Dejstvá sa ešte môžu členiť na obrazy/scény – mení sa miesto deja.

          Základné dramatické žánre sú:

           

          • tragédia – je hra s vážnym obsahom. Výnimočný hrdina sa dostáva do konfliktu so silami, ktoré sú silnejšie než on a ktorým podlieha, často umiera.
          • komédia –postavy a ich konanie je v karikatúrnej podobe, preto vyniká ich smiešnosť. Cieľom komédie je zosmiešniť negatíva ľudskej povahy, ale zároveň diváka privedie k zamysleniu sa nad svojimi nedostatkami. 
          • veselohra – je  názov pre novodobú komédiu. Obyčajný človek sa dostáva do smiešnych situácii bez vlastného pričinenia. V hre si postavy robia žarty aj zo seba.
          • činohra/ dráma – je dramatický žáner, v ktorom sa prelína tragédia a komédia. Zobrazuje charakter hrdinov, nastoľuje aktuálne otázky zo spoločenského života, využíva hovorové prvky a náhle dejové zvraty
          • absurdná dráma – vzniká v 20. storočí. Je narušená tradičná kompozícia hry, chýba zápletka, rozuzlenie. Deformovaná je aj komunikácia postáv, dialógy sú strohé, nenadväzujúce. Nepoznáme ani časopriestor deja. Scéna býva strohá, úsporná, málo rekvizít. (Čakanie na Godota). ü Slovenská absurdná dráma reagovala skôr na absurditu spoločenského života v časoch totality u nás – málo slobody, kontrola činov a myslenia, nezmyselné zákony a nariadenia (Bukovčan: Absolútny zákaz)..

           

          ŠTYLIZÁCIA LITERÁRNEHO TEXTU 

           

          ZÁKLADNÉ UMELECKÉ PROSTRIEDKY majú estetickú funkciu. Delíme ich na figúry a trópy. 

           

          FIGÚRY
            • sú založené na opakovaní, hromadení hlások, slov alebo viet. Poznáme:

          Zvukomaľba
          • – zoskupenie hlások s cieľom napodobniť zvuk; duní Dunaj a luna za lunou sa valí.
          • Aliterácia je zvuková štylistická figúra, ktorá vzniká opakovaním rovnakých alebo zvukovo podobných hlások (slabík), na začiatku dvoch alebo viacerých po sebe idúcich slov. Má estetickú funkciu. Lízal jeden lilipután lilavkasté lízatko,...
          • Anafora – opakovanie slov na začiatku veršov alebo viet v próze; pozri Sládkovič- Marína: Možno mi...
          • Epifora – opakovanie slov na konci veršov; na každom je krv prischnutá / srdca môjho krv prischnutá.  
          • Epanastrofa – tým istým slovom končí verš a začína nasledujúci; Ktože ho nakládol? – dvanásti sokoli./   Dvanásti sokoli, sokolovia  bieli...
          • Epizeuxa – opakovanie slova v tom istom tvare za sebou vo verši al. vo vete; Sloboda, sloboda, slobodienka moja, pre teba mne páni šibenice stroja!
          • Refrén – opakovanie časti textu v nezmenenej alebo čiastočne zmenenej podobe. Nájdeme ho v poézii – rytmická funkcia, stupňuje myšlienku al. citový zážitok; v  próze – lyrizuje text, umocňuje jeho expresivitu.  
          • Protiklad/kontrast – proti sebe sú postavené protikladné motívy, ktoré sa popierajú ale zároveň aj zdôrazňujú.  
          • Oxymoron – spojenie 2 slov, kt. sa významovo popierajú; O láske neláskavej, Zdravý nemocný. 
          • Paradox – navonok nezmyselné tvrdenie, kt. je však logické; keď sme si už najbližší, vtedy sme si cudzí.
          • Inverzia – zmena slovosledu vo vete pod vplyvom požiadaviek básne.
          • Apostrofa – oslovenie: Pozdravujem, vás, lesy, hory..., Slovensko, rodisko moje, ...
          • Litotes – dvojitý zápor: nemožno mi ťa neľúbiť.
          • Básnická otázka -  obsahuje aj odpoveď; Trojica lásky svitne príkazom...?
          • Básnické zvolanie - vyjadruje citový vzťah autora k obsahu výpovede: Mor ho!

           

          TRÓPY
            • jazykové prostriedky, ktoré nepriamo označujú predmety a javy na základe podobnosti.

          Majú prenesenývýznam

           

            Poznáme 2 základné typy:

          1.  METAFORA – vzniká prenesením významu na základe vonkajšej skutočnosti: horela roľa,  
            • Genitívna metafora – typ metafory, spojenie 2 podstatných mien; prepelice skál, spánok smrti ...Využívali ju nadrealisti, Vo vetnej stavbe nezhodný prívlastok.
            • Personifikácia – zosobnenie, je prenesenie ľudských vlastností a činností na neživé veci, zvieratá, rastliny; vetrík sa šmýkal.
            • Básnické prirovnanie, prirovnanie – porovnanie dvoch javov;  nadul sa ako jež, sladký sťa med, šiel ani dieťa, múdry jak kniha;  
            • básnické prirovnanie – aj celý verš, má vlastnosti metafory.
            • Epiteton – básnický prívlastok; zlatisté lúče; vysoká, divá Poľana; vo vetnej stavbe je to zhodný prívlastok, len by mal byť netradičný, obraznejší.  

           

          1. METONYMIA – pomenúva javy na základe vnútornej podobnosti: čítať Jesenského,  dedina mlčí, stoj, noha!
              • Hyperbola – zveličenie: nevidel ho sto rokov.
              • Eufemizmus – zjemňujúci význam slova: usnul – namiesto zomrel.
              • Symbol – znak, konkrétna predstava k abstraktnému pojmu: kríž = utrpenie, čierna = smútok, smrť ... srdce = láska, život ...  Symbolmi bývajú zvyčajne viacvýznamové slová, ktoré nám obrazne dokážu pomenovať realitu.
              • Synekdocha -  prenesenie významu z východiskového slova na slovo cieľové na základe zámeny časti a celku; sa tie ruky napracovali, srdcia sú si bližšie, neprekročí prah domu, zbehlo sa celé mesto, dostať pár korún (namiesto málo peňazí), piť tvrdé (namiesto piť nejaký druh tvrdého alkoholu).

                INÉ: 

              • Humor - je jedna z foriem komična, cieľom je vzbudiť smiech, dobrú náladu. Humor nezatracuje, zlučuje v sebe prvky komična i tragična, smiech a plač.
              • Irónia je posun významu, pri ktorom kladný výraz či súd má pejoratívny zmysel. Je to výrazový prostriedok, v ktorom sa realizuje komické. V širšom zmysle je irónia akýkoľvek jemný, zastretý výsmech či posmech.
              • Satira - ostrý, útočný, uštipačný, bezohľadný výsmech, posmech. V literatúre:

          umelecké dielo kritizujúce nedostatky, útočiace na nedostatky, chyby dakoho alebo dačoho iróniou, výsmechom a sarkazmom.

              • Sarkazmus - uštipačný, bezohľadný výsmech sprevádzaný cynickým (hrubým bezohľadným)  autorským postojom. Predstavuje najvyšší stupeň irónie.
              • Alegória alebo inotaj -  nepriame obrazné pomenovanie,  ktoré má iný ako doslovný význam. Alegória stavia na princípe dvoch súbežných príbehov/textov. Jeden je rozprávaný (fiktívny), druhý je myslený (reálny). Príklad: bájka.  
              • Podobenstvo/alegória – rozvinuté prirovnanie, príbeh, ktoré má mravoučnú myšlienku. Najkrajšie podobenstvá sú v Biblii. (Nový zákon).

           

          METRIKA

           

          náuka o rytmických formách básnického jazyka

           

          VERŠ - základná jednotka veršovanej reči, 1 riadok básne,  - rytmicky usporiadaný rad slov v básni. Vo verši rozoznávame:

            • rytmicko-syntaktický paralelizmus: 1 verš = 1 veta, nie sú tam veršové presahy,
            • veršový presah: vzniká, ak sa verš nezhoduje so syntaktickou jednotkou, myšlienka pokračuje v nasledujúcom verši,
            • rytmicky viazaný verš: má pevnú stavba veršov, rýmovaný,
            • VOĽNÝ VERŠ: nemá pevnú stavbu veršov, ani strof (rozdielny počet slabík vo verši, rozdielny počet veršov v strofe),  nemusí byť rýmovaný, nemusí využívať interpunkciu.

                       

          STROFA - spojenie jednotlivých veršov do uceleného celku, je graficky vyčlenená, ü najmenej 1 verš, viac ako 14-veršové sú výnimočné, ü niektoré strofy majú ustálenú podobu – sonet (14- veršov).

          RÝM 

          ü je zvuková zhoda slabík na konci verša. Poznáme:  

            1. striedavý      abab: spája 2 nepárne a 2 párne verše
            2. združený      aabb: spája 2 a 2 nasledujúce verše
            3. obkročný     abba: spája 1 verš s 3.veršom, 2. verš so 4. veršom
            4. postupný      abcabc: vyskytuje a vo viac ako 4-veršových strofách 
            5. prerývaný    abcb: vyskytuje a vo viac ako 4-veršových strofách
            6. gramatický:             verše ukončuje ten istý slovný druh a ten istý gram. tvar

          STOPA - najmenšia stavebná jednotka verša,  - v slovenčine používame stopy: 

              1. trochej        ( ‒ ᴗ )  dlhá a krátka slabika alebo aj prízvučná + neprízvučná;
              2. jamb           ( ᴗ ‒ )  krátka a dlhá slabika alebo aj neprízvučná + prízvučná;
              3. daktyl         ( ‒ ᴗ  ᴗ) trojslabičná stopa : dlhá a dve krátke slabiky,       alebo aj 1 prízvučná + 2 neprízvučné;
              4. spondej        ( ‒  ‒)  dve dlhé slabiky alebo aj dve prízvučné

          V rámci stopy existuje dieréza = hranica jednotlivých stôp (prší, / prší, / neprestáva...)

                           RYTMUS  vzniká pravidelným  striedaním  prízvučných a neprízvučných slabík vo verši,  v SJ – prízvučná slabika prvá v slove, potom nasleduje neprízvučná, s vedľajším prízvukom. 

          V SJ poznáme tri veršové systémy:  →

          1. SYLABICKÝ  rovnaký počet slabík vo verši,  striedanie prízvučných a neprízvučných slabík: daktyl, trochej, jamb, najviac sa využíval v období romantizmu – štúrovský verš: rovnoslabičnosť (8-12 slabík), združený rým, polveršová prestávka (dieréza), rytmicko-syntaktický paralelizmus.
          2. SYLABICKO-TONICKÝ  

          rovnaký počet slabík a rovnaké umiestnenie prízvukov vo verši,

          využíva daktyl, trochej, jamb,

          používali ho aj klasicisti, Hviezdoslav, Shakespeare, ale aj Krasko, súčasní básnici –  mnohé básne sú zhudobnené. 

          jamb využil aj Shakespeare v Hamletovi, typický je aj  pre Hviezdoslava, a to preto, lebo

          využíval anakrúzu (gréc. anakrusis – odrazenie, odstrčenie), predrážku, prvá slabika vo verši; na začiatku verša sú často jednoslabičné slová, ktoré sú neprízvučné.

          1. ČASOMERNÝ

          využíva striedanie krátkych a dlhých slabík,

          móra (x) = základná jednotka časomiery; čas, za ktorý sa vysloví krátka slabika (x),  F dlhá slabika = dve móry (xx),

          využíva všetky stopy,

          časomieru využili  autori klasicizmu – Kollár a Hollý, ale aj antika (napr. Homér), 

          Kollár – Předzpěv: využil elegické distichon: vzniká striedaním hexametra (6-stopový daktylo-spondejský verš) a pentametra (5-stopový daktylský verš).

          Hollý – Svatopluk:  v propozícii využil hexameter.

           

          Príklad na sylabický veršový systém:

           

                        H o r í  o h n í k , h o r í , / / n a  K r á ľ o v e j h o l i .    J. Botto: Smrť Jánošíkova

          Dvanásťslabičný verš s prestávkou po šiestej slabike = dieréza 1., 2.,  3., 4.,    5., 6.,    //  7.,    8.,  9., 10., 11., 12.

           

          - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -

           

                Príklad na sylabicko-tonický veršový systém:   striedanie prízvučných (-) a neprízvučných sl. (ᴗ)

           

                        Noc bola hlboká, svetlá už nepláli                         I. Krasko: Baníci

                          ─   ᴗ ᴗ / ─ᴗ ᴗ  / ─ ᴗ  ᴗ /  ─ ᴗ ᴗ              daktyl   prízvučná + 2 neprízvučné

          • - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -

           

          Chladný dáždik prší, prší /   I. Krasko: Chladný dáždik  

           ─  ᴗ /  ─   ᴗ / ─ ᴗ/  ─ ᴗ/   trochej   prízvučná + neprízvučná

           

          • - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -

           

                       Pokojný večer na vŕšky padal/                       I. Krasko: Otcova roľa

                       ─  ᴗ ᴗ / ─ ᴗ/  ─  ᴗ ᴗ / ─ ᴗ                     daktylo- trochejský verš

           

          • - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -

          Keď teda starý hájnik Čajka    P.O. Hviezdoslav: Hájnikova žena  

          ᴗ   ─/ ᴗ  ─ /ᴗ  ─/ ᴗ   ─/ ᴗ       jamb  neprízvučná + prízvučná

           

          • - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -

           

                Príklad na časomerný veršový systém:                striedanie dlhých (-) a krátkych (ᴗ) slabík

           

                                                                                                  J. Hollý: Svatopluk (propozícia)

           

          Zpívám, jak hroznú Svatopluk na Karolmana védel  (vojnu)

           ─  ─  /  ─   ─ /  ─  ᴗ  ᴗ / ─  ᴗ  ᴗ /─  ᴗ  ᴗ/ ─ ─ 

                                                                  hexameter (6 stôp) daktyl + spondej 

          - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -

           

          J. Kollár: Slávy dcera – Predzpěv

           

          Aj, zde leží zem ta před okem mým slzy ronícím

          • ᴗ  ᴗ/    /      ᴗ    ᴗ/     /   ᴗ  ᴗ/            hexameter daktyl + spondej

          někdy kolébka, nyní národu mého rakev

          • ᴗ  ᴗ / ᴗ   ᴗ / / – ᴗ ᴗ / ᴗ  ᴗ /                    pentameter (5stôp) daktyl

                                                                                                            neukončené stopy

                                                             vytvárajú  3. stopu                        

           

          Druhy rýmov:

           

          I. Krasko: Baníci                

            A. Sládkovič: Detvan

          združený rým

          striedavý rým

           

           

          Démon kýs škaredý, chvost vlečúc po zemi   A

          Stojí, vysoká, divá Poľana,                     A

          ku mne sa priplazil, do ucha šepce mi.           A

          mať stará ohromných stínov,                   B

          Noc bola hlboká, svetlá už nepláli:                 B

          pod ňou dedina Detvou volaná,              A

          plamenný zrak jeho vo tvár mi okáli.              B

          mať bujná vysokých synov:                    B

           

           

           

           

           

           

          P. O. Hviezdoslav: Krvavé sonety

          M. Rúfus: Rozlúčenie          

          obkročný rým

          prerývaný rým

           

           

          A národ oboril sa na národ                         A

          Mám ústa plné tvojich úst.                          A

          s úmyslom vraždy, s besom skaziteľa.       B

          Mám dlane plné tvojich dlaní.                    B

          Kres spráskal pušiek, zahrmeli delá:          B

          V lebke jak vietor v roklinách,                    C

          zem stene, piští vzduch, rvú vlny vôd ...    A

          mi šumí hlas tvoj rozvzlykaný.               B

           

           

          S. H. Vajanský: Prísaha  

           

          postupný rým

           

          Viem, že môj hlas mrie bez ozveny,          A

          hoc by sa niesol jak spev cherubína!          B

          Viem, že je márna žertva môjho žitia...      C

           

          Poslednej chaty zakiaľ stoja steny,            A

          v nejž hlalolila sladká slovenčina:             B

          s tou chatou zviažem obsah svojho bytia.  C 

           

           

           

          gramatický rým

           

          Veľkú radosť mali,

          keď sa znovu videli. 

          Šťastie v srdci nosili, 

          veď iné nemali.